História salašníctva

Každý bača bol pyšný na svoju palicu, valašku a fujaru. Palica pomáhala pri pochôdzkach za ovcami, valaškou sa bránil proti divej zveri v horách – vlkom a medveďom. No a na fujare vyhrával svoju túžbu, žiaľ i radosť zo života. Množstvo tradičných výrobkov je dnes veľmi vzácnych a sú vďačným suvenírom a spomienkou pre každého zahraničného turistu i slovenského návštevníka týchto krajov. Významným strediskom slovenského syrárstva bol Liptov.

Liptovská bryndza bola už v 18. storočí známa aj za hranicami Horného Uhorska. Bryndza patrí medzi mäkké syry a vyrába sa z plnotučného mlieka. V 18. a 19. storočí sa bryndza z Liptova plnila od drevených geliet, ktoré sa naložili na plte plaviace sa dolu Váhom až do Serede. Odtiaľ ju vozili labužníckym odberateľom aj do Viedne, kde si ju obľúbili aj členovia panovníckej rodiny.

Bryndza sa rýchlo stala veľmi obľúbeným syrovým produktom, samozrejme, aj doma, v krajoch, kde ju vyrábali. V podstate už od spomínaného 17. storočia sa stala súčasťou tradičného slovenského jedálnička, aj keď nie každý si ju mohol dovoliť, a pre mnohých nebola bežným pokrmom tak, ako ním boli napríklad zemiaky alebo jednoduché múčne jedlá a potraviny. Výroba bryndze nebola lacná a valasi a bačovia, ktorí bryndzu vyrábali, boli poddanými alebo sluhami, takže nevlastnili ani ovce, ani salaše, a teda ani produkty, ktoré vyrábali. Napriek tomu sa využívanie bryndze, ale aj iných produktov z ovčieho mlieka predsa len postupne rozširovalo.